Výroba v Európe sa mení v dôsledku digitalizácie, otrasov v dodávateľských reťazcoch a zelenej transformácie, no inovačné kampusy sa stále do značnej miery považujú skôr za realitné projekty než za nástroje priemyselnej politiky. Vychádzajúc z terénneho výskumu v baskickom regióne, Øresunde a trojuholníku Amsterdam-Delft-Eindhoven – viac ako pätnástich agentúr, klastrov, univerzít a prevádzkovateľov kampusov – tento príspevok preformuluje kampusy ako hybridné priestorové infraštruktúry, ktoré aktívne formujú odolnosť výroby. Kladie si otázku, čo tieto tri modely znamenajú pre cezhraničný región Viedeň-Bratislava, kde sa geografická blízkosť ešte len musí stať funkčnou integráciou.